Agentúra Public Relations SR

Štátny znak Slovenskej Republiky
Kameraman verejnoprávne médiá

Verejnoprávne médiá

Druhým zdrojom informácií v oblasti elektronických médií sú pre občana verejnoprávne médiá. Povinnosťou štátu je zabezpečiť ich ekonomickú nezávislosť a stabilitu (systém koncesionárskych poplatkov bol vyvinutý preto, aby prostriedky od verejnosti smerovali do verejnoprávnych médií priamo, a nie prostredníctvom štátneho rozpočtu, ktorým môže manipulovať vláda a vládnuca väčšina v parlamente) a zároveň ich verejnú kontrolu.

Z toho vyplýva, že skutočné verejnoprávne médiá by mali byť pre občana ešte väčšou garanciou realizácie práva na informácie, pretože ekonomické snahy o ovplyvnenie, ktoré sú v prípade súkromných médií pochopiteľné, by nemali mať vo verejnoprávnych médiách žiadnu šancu. Príkladom by mohla byť kauza českej spoločnosti Sazka, keď napriek snahe Sazky, ako veľkého reklamného klienta Českej televízie, zabrániť vysielaniu reportáže o problematickom hospodárení Sazky, bola táto kauza vo verejnoprávnej ČT otvorená, čo by v súkromnej televízii asi možné nebolo, resp. mohlo by to mať pre médium existenčné následky.

V spoločnostiach s dlhoročnými demokratickými tradíciami je možnosť ekonomických nátlakov na médiá (aj súkromné) obmedzená, pretože médiá nikdy nie sú natoľko závislé od jedného inzerenta, aby ich mohol jeho odchod ohroziť. Zároveň má zverejnenie pokusu o ekonomické ovplyvňovanie médií pre daného inzerenta nedozerné spoločenské dôsledky.

Štúdio s mikrofónom verejnoprávne médiá

Je zároveň potrebné konštatovať, že skutočná transformácia Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu na verejnoprávne médiá dokončená nebola. Hospodárenie týchto dvoch inštitúcií je dnes - hoci sú priamo financované verejnosťou - menej transparentné, ako v prípade ktorejkoľvek súkromnej akciovej spoločnosti. Dnes je v podstate nemožné identifikovať toky prostriedkov, zistiť, či sú prípadné finančné problémy verejnoprávnych médií objektívne alebo nie. V prostredí ekonomických problémov a zároveň nejasných vzťahov prakticky nie je možné zabrániť ekonomickým vplyvom - paradoxne ďaleko väčším, a zároveň s ďaleko menším efektom pre médium samotné, než v prípade súkromných médií. Slovenská legislatíva umožňuje verejnoprávnym médiám vysielať určité množstvo reklamy.

Slovenská televízia nemôže vysielaním reklamy prekročiť 3 % denného vysielacieho času s tým, že v jednej hodine to nemôže byť viac ako dvanásť minút a v čase od 19.00 do 22.00 hod. nemôže byť objem vysielanej reklamy počas jednej hodiny väčší ako osem minút. Slovenský rozhlas nesmie vysielaním reklamy prekročiť objem 3 % denného vysielacieho času na každom zo svojich okruhov. Reklamu však na základe zmluvy obom inštitúciám výhradne zabezpečuje agentúra typu "media representative". V prípade STV je to od 1993 agentúra IP Bratislava, s. r.o., v prípade SRo od roku 1995 Prvá Slovenská Mediálna Agentúra (PSMA) Bratislava, s. s r.o. Ostatné formy komerčnej komunikácie mimo tzv.

"priamej reklamy", ktorú realizujú obidve spomínané agentúry (sponzoring, prezentácie, ceny do relácií...) však ostáva napríklad v prípade STV v právomoci jej nákupného oddelenia. Práve táto oblasť je oveľa menej transparentná, ako reklama vysielaná v reklamných blokoch. Klienti si na takýto vstup do média hľadajú rôzne cestičky, často i mimo nákupných oddelení, priamo cez redaktorov konkrétnych relácií. Rovnaký priestor na "manévrovanie" ostáva v rozhodovaní o vysielacom čase sponzorovaných relácií.

Problematické je v prípade verejnoprávnych médií obmedzenie politického vplyvu. Aj keď je ich ekonomické zabezpečenie vyňaté z právomoci vlády a vládnej parlamentnej väčšiny (hoci tá má samozrejme v krajine s neexistujúcou úctou k zákonom vždy možnosť zákony zmeniť a prispôsobiť si ich), problémom ostáva politická nezávislosť. Tú by mal garantovať kontrolný orgán, ktorý je podľa slovenských (ale i viacerých európskych) zákonov volený parlamentom.

Opäť je potrebné pripomenúť, že v krajinách s demokratickými tradíciami sa politické strany predháňajú v tom, kto do takéhoto orgánu nominuje väčšiu, spoločnosťou akceptovanú a uznávanú osobnosť. Slovenský parlament pri skladaní rád verejnoprávnych médií zatiaľ - rovnako ako v prípade rady, ktorá udeľuje licencie - ešte takúto vyspelosť nikdy nepreukázal. Členovia Rady Slovenskej televízie a Rady Slovenského rozhlasu boli doteraz vždy nominovaní politicky, s prípadným osvojením si jedného, či dvoch kandidátov odborných kruhov, ktorí však nemali nikdy možnosť presadiť odborné záujmy voči záujmom politickým (posledným dôkazom je odstúpenie troch členov Rady STV na jeseň roku 2000).

Navyše sa parlament zatiaľ odmieta vzdať svojho terajšieho práva voliť a odvolávať ústredných riaditeľov verejnoprávnych inštitúcií (aj keď návrh zákona pripravený ministerstvom kultúry SR, ktorý v apríli 2001 prijala vláda a čakal na prerokovanie v parlamente, delegovanie voľby riaditeľa na rady obsahuje), čo umožňuje akéhokoľvek riaditeľa držať v stálej politickej závislosti (predovšetkým situácia v STV je toho dôkazom: terajší ústredný riaditeľ STV je už jedenástym riaditeľom od vzniku tejto inštitúcie v roku 1991, SRo má v súčasnosti tretieho ústredného riaditeľa).

Autor:

Zuzana Mistríková, Milam Žitný

Úloha médií v boji proti korupcii, etika v médiách, korupcia v médiách

Transparency International Slovensko